Keď našinec číta v slovenskej tlači o Oskarovi Rózsovi, má pocit, že sa ho cez riadky dotýka hudobný génius. Novinári, dokonca aj tí zdanlivo súdni a kritickí, sa predháňajú v superlatívoch, obdivných konštatáciami o Oskarovej univerzálnosti či výpočtom jeho hviezdnych spoluprác s Ursinym, Filipom, Vargom a niektorými ďalšími. Nedokážem posúdiť jeho kvality ako dirigenta symfonického orchestra. Neviem, do akej miery je naozaj dobrým jazzrockovým muzikantom. Trúfam si však konštatovať, že ako skladateľ a producent pop music sa nachádza niekde na pomedzí podpriemernosti a absolútnej mizérie.
Po dvoch interesantných prešľapoch - spolupráci na jednom z najhorších albumov v dejinách slovenskej populárnej hudby, "Dynamax" z dielne Mika Hladkého (mimochodom, Dynamax je názov motorového oleja z výrobných pásov firmy, ktorá nahrávanie sponzorovala) a produkovaní nahrávky jedného zo zástupu superstarovského odpadu, Petra "Black P." Končeka prichádza Oskar s kolekciou vlastných piesní, ktoré naspievala Martina Schindlerová. Strieborná hviezdička z prvej edície slovenskej Superstar aj na druhom radovom albume dokázala, že dobre vyzerá a je kvalitne hlasovo disponovaná. Žiaľ, ani tentokrát nič iné. Ale aj to bude "tvorivému tímu" okolo nej určite stačiť. Firemných akcií, kde pri žuvaní obložených chlebíkov zaznie v Martininom podaní "Je T´aime" v hodnote pár desiatok tisíc korún, zrejme neubudne ani po vyprázdnení zásuviek génia s hlavičkou "Čo sa to tu deje!". A aspoň chvíľu sa snáď v súvislosti s ňou bude písať o hudbe a nie o tom, s kým spí, ako býva a čo varí. Hmm... viem, naozaj naivná predstava.
Medzi úvodnou titulnou a záverečnou kompozíciou "O strom opretá", ktoré snáď ako jediné prinášajú (keď už nič iné) aspoň náznaky toho, čo by sa dalo očakávať od kvalitného džezového hudobníka snažiaceho o vlastné popové aranžmány, predstavuje Oskar Rózsa znôšku naozaj zúfalej skladateľskej staromódnosti. Sedemdesiate až osemdesiate roky minulého storočia, Marcela Laiferová, Zora Kolínska, Ivan Krajíček a jeho nezabudnuteľné "dievčatá, kvety, mráz, dnes v piesňach cúval čas" si tu podávajú ruku so sladučkými muzikálovými melódiami, ktoré by dokonale zapadli do všetkej tej hrôzy produkovanej bratislavským divadlom Nová scéna. Chytľavosť a podmanivosť jednotlivých motívov je presne v intenciách historickej doby vyššie spomínanej. Je zaujímavé, že aj senilný Laco "žiadny dobrý skutok nezostane nepotrestaný" Lučenič dáva, čo sa týka čerstvosti nápadov a relatívnej "modernosti", svojím ostatným sólovým albumom Oskarovi riadne na frak. Ako môže Rózsa v rozhovoroch brať do úst mená Miles Davis, Frank Zappa alebo RADIOHEAD a útočiť na priemernosť a neschopnosť domácich "poprockerov", zostáva naozaj veľkou záhadou. Veď ešte aj DESMOD, tie luxusné kurvičky slovenskej pop music, sú v porovnaní s ním vyzretí, remeselne zdatní hitmejkri.
Zaujímavé tak zrejme už bude iba hádať, v akej cenovej relácii sa toto CD ocitne o pár mesiacov v Lacných knihách. 19 (slovom "devätnásť") slovenských korún ako v prípade Barbory Balúchovej to snáď nebude. Vďaka bookletu by sa titul "Čo sa to tu deje" mohol predávať aspoň za tú päťdesiatku ako "rocker" Peter Cmorik.